Do roku 2030 chce Európska únia znížiť emisie oxidu uhličitého o 55 percent. V klimatickom balíku „Fit for 55“ Európska komisia teraz predložila konkrétne legislatívne návrhy na dosiahnutie tohto cieľa. Najmä vo východnej Európe návrhy Komisie čelia ostrej kritike. prečo?

Kritiku „vhodnosti pre 55“ a zelenú agendu všeobecne je potrebné chápať v kontexte miestnych politických scén a naratívov. Čiastočne to vyplýva zo silného politického vplyvu neoliberálnej ekonomickej školy myslenia v strednej a východnej Európe, spolu s nacionalizmom a rastúcou nedôverou voči „Západu“. Navyše, v posledných rokoch sa objavil „antikomunista bez komunistov“, v ktorom bolo ekonomické plánovanie, odkazujúce na zlyhania trhu alebo reči o sociálnej spravodlivosti, označované za retrográdne, „ľavicové“ alebo proti „slobode“.

Ľavicové politické strany medzitým ustupujú a Zelení sú len na okraji pozornosti verejnosti. Nové strany, ako sú Piráti v Českej republike alebo Progresívna strana Slovenska, sú rétoricky zelené, ale vo verejnom diskurze sú všeobecne slabé a silné iba v niektorých segmentoch vzdelaných a mestských voličov. Pre bežných voličov často predstavujú „nezodpovednú“ alebo „naivnú“ mládež. Ale pre mnohých vľavo sú podobní tomu, čo Jota Detforth nazvala „neoliberi na bicykloch“.

V tomto kontexte je perspektívou veľkého podnikania, ktorú vo verejnom diskurze predstavujú pravicové a stredopravé politické strany, v zásade perspektíva veľkého podnikania, ktorá kombinuje minulé nálady – Brusel ako nová Moskva vedúca svoje členské štáty – a neoliberálne presvedčenie o voľnom trhu – Brusel ako hŕstka „komunistov“ ničí naše miestne ekonomiky zbytočnými, nákladnými a nepotrebnými myšlienkami založenými na klimatickom hoaxe. Klimatické politiky sú teda vnímané ako nová forma sociálneho prenosu, ktorý „trestá“ dobrých podnikateľov za ich výkon. Brusel je vnímaný ako pôda pre firmy, ktorá buduje trh so západnými zelenými technológiami na úkor nášho rozpočtu. Bez ohľadu na to, aké nekonzistentné sú tieto príbehy – Brusel je krajne ľavicová a pravicová strana súčasne – nachádzajú úrodnú pôdu v súkromných médiách a medzi ľuďmi znepokojenými migračnou krízou, pandémiou a neistými vyhliadkami do budúcnosti. V tejto súvislosti je „vhodné pre 55“ často prezentované ako nákladná, neuvážená politika, ktorá má katastrofálne dôsledky na ekonomiku.

Aké sú najviac kritizované postupy a prečo?

Nie je prekvapením, že najväčšia verejná diskusia sa týka spaľovacích motorov a zákazu predaja nových benzínových a naftových automobilov do roku 2035 v rámci plánu dekarbonizácie „Fit for 55“. Väčšina považuje elektrické autá za drahé a kontroverzia vyvolala obavy z dodatočných výdavkov pre rodiny.

Druhou kritikou sú náklady priemyslu a ich vplyv na zamestnanosť. Slovensko, Česká republika, Poľsko a Maďarsko v uplynulých desaťročiach veľmi ťažili z outsourcingu priemyselnej výroby zo starých členských štátov do nových členských štátov. Napríklad až 30 percent pracovných miest na Slovensku je v súčasnosti vo výrobe.

Nové opatrenia sú často považované za ohrozujúce ziskovosť miestnych podnikov. Zároveň sa často zanedbáva, že aj keď nie sú žiadne klimatické politiky, krajina bude musieť urobiť niečo s ekonomickou neudržateľnosťou súčasného modelu výroby a spotreby, klesajúcim počtom obyvateľov v produktívnom veku, automatizáciou a prechodom z nízkeho k produkcii s pridanou hodnotou Špičkové produkty a služby.

Ak existuje riziko sociálnej nerovnováhy, ako to možno urobiť lepšie? Inými slovami, ako by mal byť tento klimatický balík navrhnutý z pohľadu východnej Európy?

Nevidím to ako problém pre politiky EÚ. Hlavný problém spočíva v samotných členských štátoch a v tom, ako používajú rámec EÚ na vlastné domáce riešenia. Zmena klímy si bude vyžadovať zásadný posun v miestnych daňových systémoch a politikách sociálneho zabezpečenia. „Fit for 55“ môže poskytnúť určitý testovací priestor na vyskúšanie opatrení, ktoré urýchlia prechod, ale je na členských štátoch, aby zmenili svoje systémy výroby a spotreby. Tu sa často dostávame do konfliktu s miestnymi obchodnými záujmami – lacnou výrobou doma a drahým predajom v zahraničí – a rozsahom problému – poľským uhoľným a energetickým sektorom – alebo jednoducho s ideologickými fanatikmi všetkého druhu a neobmedzenými propagátormi voľného trhu, akými sú bývalý prezident Českej republiky a ďalší verejní intelektuáli.

Nedávne zameranie Komisie na sociálne aspekty dekarbonizácie a spravodlivého prechodu je rozhodujúce. V konečnom dôsledku si mnohé krajiny strednej a východnej Európy uvedomujú, že nejde o žiadne umelé záväzky, ale o kľúč k prežitiu v budúcnosti, kam smerujeme.

Medzivládny panel pre zmenu klímy (IPCC) v súčasnosti varuje, že otepľovanie Zeme prebieha rýchlejšie, ako sa pôvodne očakávalo. Ľudstvu zostáva len toto desaťročie na spomalenie klimatických zmien. Ako sú tieto varovania prijímané vo východnej Európe?

Všeobecný prístup krajín strednej a východnej Európy je taký, že klimatickým zmenám príliš neveríme. Keďže je však politika súdržnosti EÚ, plán obnovy a ďalšie finančné nástroje prepojené, platíme Komisii očividne.

Musíme však tiež pochopiť, že žiadna krajina v západnej Európe v 90. rokoch 20. storočia netrpela deindustrializáciou – a pre veľkú časť verejnosti je ochrana životného prostredia nevyhnutne spojená so stratou pracovných miest. V týchto krajinách rastie klimatické hnutie, ale väčšinou je obmedzené na mestských, vzdelaných a bohatých voličov.

Mnoho vlád východnej Európy odmieta každé opatrenie, ktoré by mohlo predražiť každodenný život bežného obyvateľstva a zaťažiť ekonomiku. Vďaka tomu si v Európskej únii získal povesť notoricky známej klimatickej brzdy. Je to správne? Alebo je Brusel jednoducho slepý voči potrebám strednej a východnej Európy?

Snáď s výnimkou Poľska je opozícia viac rétorická ako skutočná. Hore som sa pokúsil načrtnúť trochu nepriateľský verejný diskurz. Vlády však neblokujú spoločné politiky EÚ a neimplementujú dohodnuté opatrenia. Opozícia má niekedy za cieľ získať v tomto procese určitú výhodu a preferenčné zaobchádzanie – napríklad menej cieľov v rámci spoločného úsilia.

Krajiny strednej a východnej Európy sú zároveň často v porovnaní so západnými členmi Európskej únie v komplexnejšej situácii. Čelia úniku mozgov mladšej generácie, majú ekonomiky zamerané na výrobu a nemajú výhody v oblasti výskumu a vývoja a patentov. Väčšina zisku nadnárodných spoločností odchádza z regiónu bez akýchkoľvek daní. Spoločnosť navyše starne, čo znamená, že je viac závislá na sociálnej a lekárskej starostlivosti a konzervatívnejšia v politických názoroch. Nepovedal by som, že Brusel je jednoducho slepý voči potrebám strednej a východnej Európy – naopak, politika súdržnosti tu správne pomenuje a rieši hlavné problémy. Musíme však vidieť silné záväzky zdola nahor v strednej a východnej Európe.

Východoeurópske ekonomiky boli v posledných desaťročiach úspešne integrované do medzinárodných hodnotových reťazcov, napríklad ako dodávatelia automobilového priemyslu. Ako je možné zachovať tieto konkurenčné výhody pri klimaticky neutrálnej reštrukturalizácii hospodárstva a akú úlohu zohráva Brusel?

Ekonomiky sa už úspešne integrovali do medzinárodných hodnotových reťazcov, väčšinou však ako poskytovatelia lacnej, ale kvalifikovanej pracovnej sily a konkurencieschopných domácich podmienok. Výskum a vývoj a služby s vyššou pridanou hodnotou zostávajú až na veľmi malé výnimky v „materských krajinách“ a to, čo je tu, je veľmi citlivé na dekarbonizáciu – napr. Oceliarne, zlievárne, chemický priemysel, spracovanie kovov a výroba.

Brusel je na túto výzvu trochu citlivý a nový mechanizmus úpravy limitu uhlíka je krokom správnym smerom. Som však skeptický voči tomu, ako prežijete vzájomné konflikty so Svetovou obchodnou organizáciou a tlak krajín ako Čína a USA.

Politiky súdržnosti EÚ sú hlavným faktorom modernizácie ekonomík strednej a východnej Európy a bez tejto podpory by sme mohli byť na míle ďaleko od toho, kde sme teraz. Problémom krajín strednej a východnej Európy je zároveň to, do akej miery môžeme tieto nástroje a príležitosti využiť.

Tento rozhovor viedla Claudia Deitch.