Začiatkom roku 1944 dvaja slovenskí Židia utekajú z Osvienčimu, odhodlaní dostať sa do vonkajšieho sveta a nahlásiť genocídu v tábore smrti.

Veliteľ tábora poveril Židov, Alfreda Wetzlera a Rudolfa Verbu (rodným menom Walter Rosenberg), aby pracovali ako úradník, čo im umožní prístup k presným správam o každodenných vraždách a ďalším objavom, ktoré sa nacistický režim snažil utajiť.

Nasledujúce ráno, keď počet väzňov ukázal, že dvaja muži z kasární 9 sú nezvestní, veliteľ uviedol svojich strážcov do stavu najvyššej pohotovosti a povedal im: „Títo dvaja Židia videli viac ako ja-nesmú utekať.“

Otvára sa tak desivý slovenský film „Správa z Osvienčimu“, ktorý sa začína v piatok (24. séria) v centre mesta Laemmle v Encine.

Od otvorenia nám film ponúka prehliadku tábora smrti, od jednoduchých nadávok na nováčikov („Zabudnite na svoje mená, pamätajte si svoje čísla – vy Židia niečo o číslach viete“) až po podívanú na visiace telá zvíjajúce sa vo vetre.

Strážcovia na základe ich rozkazov prehľadávajú všetky možné úkryty a šíria sa neďalekými lesmi.

Keď dozorcovia zistia, že niektorí ďalší väzni vedeli o útekovom pláne, pokúsia sa získať informácie mučením (najskôr 25 rán bičom) a presviedčaním („neobetujte sa za dvoch slovenských Židov“).

Film je natočený podľa knihy utečenca Alfreda Wetzlera Čo Dante nevidel.

Ako by vedel každý študent talianskej literatúry 14. storočia, názov odkazuje na epickú báseň Danteho Alighieriho „Božská komédia“, ktorá sleduje autorovu cestu rôznymi úrovňami pekla.

Utečenci medzitým po strastiplnej ceste hladní a hladní, sotva pred svojimi prenasledovateľmi, dorazili na Západ a nakoniec predložili zástupcovi Britského červeného kríža svoju 32-stranovú správu o Osvienčime.

Tento muž trpezlivo, ale s rastúcim podozrením počúva, pretože utečenci citujú čísla a mená obetí, ktoré nacisti konkrétne spomínali.

Nakoniec apokalyptický prednes prerušil, pričom skepticky poznamenal, že „nemecký Červený kríž nás uisťuje, že všetci títo ľudia zahynuli v tábore týfusu“.

Jeho reakcia teraz vyzerala poburujúco, ale v tej dobe to nebolo nijak zvlášť prekvapujúce. Trvalo svetu niekoľko desaťročí, kým si uvedomil obrovskú veľkosť holokaustu, a dokonca aj teraz sa nájdu ľudia, ktorí neveria, že sa to stalo.

Magazín Pete Bebjak, režisér filmu, chcel položiť niekoľko otázok, ale pokus o vedenie rozhovoru stroskotal na jazykových ťažkostiach.

Bejak však okamžite reagoval na množstvo písomných otázok, pričom niektoré odpovede boli z priestorových dôvodov skrátené.

The Jewish Journal (JJ): Ako blízko je film k skutočným udalostiam alebo zahŕňa pridané aspekty dramatického efektu?

BJack: Šli sme do každého z miest, kde sa film natáčal, od Osvienčimu po Slovensko. Viedli sme dlhé a podrobné diskusie s historikmi, odborníkmi a niektorými ženami, ktoré boli v Osvienčime, keď boli malými dievčatami. Rozhovor s nimi pre nás znamenal veľa – nielen opis tábora, ale pocit a porozumenie skúsenosti niekoho, kto sedí vedľa vás. Príbeh je taký silný, že nepotrebuje nič dodať, aby bol dramatickejší.

JJ: Väčšina filmu ukazuje hlavné postavy v polotme. Odráža to „tmu“ pobytu v Osvienčime alebo dokonca holokaust ako taký?

BJack: Toto je situácia, v ktorej sú metafora a realita prepojené. Predstavuje temnotu toho obdobia dejín, ale zároveň to bola realita ich úteku.

J. Jansch: Správa o podmienkach Osvienčimu utečencami mu pripisuje zásluhy na záchrane 200 000 životov. Odkiaľ pochádza toto číslo a aký je jeho základ?

PBJACK: Tento údaj nájdete v prácach mnohých historikov o priemernom dennom počte ľudí zabitých v Osvienčime-Birkenau (ako aj o vplyve na následné udalosti v Európe, najmä o záchrane mnohých maďarských Židov).

JJ: Čo vysvetľuje pokračujúcu produkciu a publikum príbehov s tematikou holokaustu?

Mladí ľudia na Slovensku takmer nevedia, čo sa stalo pred 80 rokmi. Pre nich to bolo tak dávno, že k tomu necítili žiadne spojenie. Je dôležité pripomenúť im, že v našich životoch existuje kontinuita a že sa niečo také môže stať kedykoľvek, ak stratíme záujem o verejný život a politiku.

Bjak: Mladí ľudia na Slovensku takmer nevedia, čo sa stalo pred 80 rokmi. Pre nich to bolo tak dávno, že k tomu necítili žiadne spojenie. Je dôležité pripomenúť im, že v našich životoch existuje kontinuita a že niečo také sa môže stať kedykoľvek, ak stratíme záujem o verejný život a politiku – ak dovolíme druhým rozhodovať o našich životoch.