Obsah článku

Babička Marnie Bondarovej z otcovej strany, Frieda Plosserová, strávila dva roky v Osvienčime.

Obsah článku

Po príchode bola 20-ročná poľská žena medzi tými, ktorých úlohou bolo prevážať mŕtvoly v tábore, čo bola práca taká hrozná, že v prvý deň omdlela. Neskôr bola prenesená do takzvaného obchodu „Kinda“. Jej úlohou tam bolo triediť oblečenie väzňov, aby našli cennosti pre nacistov. Občas si našla potravu, čo ju pravdepodobne chránilo pred smrťou od hladu.

Po vojne sa zoznámila so svojím manželom Chaimom v tábore pre vysídlených ľudí v Taliansku a nakoniec sa presťahovala do Izraela.

„Dozvedel som sa, že existuje skutočná krajina s názvom Kanada,“ hovorí Bondar. „Vedela, že to je miesto, kam potrebuje ísť. Pretože vždy spájala slovo kannada s hojnosťou, pretože tam našla jedlo.“

Obsah článku

Bondar a Dalia Liebinovci sú dobrovoľnými predsedami Správy holokaustu a ľudských práv: Oddelenie pamäti a vzdelávania Židovskej federácie v Calgary a organizátormi výstavy Photography Show, Here to Say: Faces of Holocaust Survivors v Glenbow v Edisone. Bondar aj Lieben sú vnučkami tých, ktorí prežili holokaust. Ich starí rodičia z otcovej a matkinej strany sú štyria zo 122 portrétov tých, ktorí prežili holokaust. Ich portréty boli nasnímané v rukách ich vnúčat a sedia vedľa 39 fotografií žijúcich preživších. Všetci majú spojenie s Calgary.

Ruky s podobizňou Fridy patria Bondarovej dcére Chloe, ktorá mala v čase vzniku fotografie 14 rokov. Frida sa nakoniec usadila v Calgary s Kim. Keďže popieranie holokaustu rástlo, rozhodla sa svoj príbeh zverejniť. Pred svojou smrťou začiatkom roku 2020 hovorila tisíckam školákov o svojich skúsenostiach v Osvienčime.

Obsah článku

Súčasťou výstavy sú aj obrázky Bondarových starých rodičov Davida a Elky Peltzových. Utiekli z rodného Poľska po tom, čo padlo do rúk nacistov, a podnikli nebezpečnú päťtýždňovú cestu železničným vagónom na Sibír. Ich najstarší syn zomrel v Rusku, keď bol ešte dieťa. Keď sa David po rokoch útrap v Rusku vracia do Poľska, dozvie sa, že celá jeho rodina bola vyvraždená v Majdanku, vyhladzovacom tábore pri Lubline. Nakoniec sa usadili vo Winnipegu. Navonok boli Baltzovci viac šokovaní svojimi vojnovými zážitkami ako Frida a Chaim. Roky po vojne stále odmietali uviesť svoje mená na židovské telefónne záznamy. Keď boli deti, toto bol jeden zo spôsobov, ako nacisti zatýkali Židov.

Obsah článku

„Veľa sa hovorilo o holokauste, ale nie veľa o živote po holokauste,“ hovorí Bondar. Chceli sme sa podeliť o príbehy odporu, odolnosti a prosperity za nádejou. Toto je skutočne dedičstvo. Všetci, ktorí prežili, z väčšej časti pokračovali v požehnanom a neobyčajnom živote v Kanade. A oni to povedia. Keď sa s nimi rozprávate, všetci hovoria: „Máme také šťastie, že sme skončili v Kanade“. Toto cítili moji starí rodičia. Ale odvrátená strana, a to je tiež pravda, je, že s tým, čím si prešli, je spojená trauma.“

Bondar a Liebin strávili prípravou seriálu viac ako dva roky. Film natočila Marnie Burkhart, ktorá je dcérou osoby, ktorá prežila holokaust. V galérii je aj dokument od Fedeleho Arcuriho. 30-minútový film je hlboko dojímavý, no často je ťažké ho sledovať, pretože tí, ktorí prežili, hovoria nielen o ťarche svojej traumy a smútku, ale rozprávajú aj podrobnosti o nepredstaviteľných zverstvách, ktoré zažili.

Obsah článku

Jednou z najvýraznejších čŕt Burckhardtových fotografií je výraz na tvárach tých, ktorí prežili: takmer všetci sa usmievajú, oči im žiaria. Je taká konzistentná, že sa môže zdať, že išlo o estetickú voľbu, či už zo strany fotografa alebo organizátorov výstavy. Nie tak.

„Rozhodli sme sa skoro neudávať smer a nechali sme to na tom, kto prežil,“ hovorí Bondar. „Takto sa videli. Obrázky mali byť čiernobiele. To hrá protiklad nádeje a zúfalstva. A je užitočné fotiť teraz so všetkými čiarami na ich tvárach, ktoré ukazujú živý život.“

Každý kus v galérii je dodávaný s krátkymi biografickými údajmi o preživších, žijúcich aj zosnulých. Jeden odsek vysvetľuje ich skúsenosti s holokaustom a ďalší opisuje ich neskorší život v Kanade.

Obsah článku

Vieme napríklad, že Sahbra Marcus z Calgary sa narodila v júli 1941 vo výklenku v kanalizácii, kde sa skrývali jej rodičia, čím sa stala jednou z najmladších osôb, ktoré prežili varšavské geto. Jej bratov-dvojičky zabili nacisti dva mesiace pred jej narodením. Marcus sa stal tanečníkom a hercom, cestoval po svete a na Broadwayi, než sa v roku 1974 usadil v Calgary a otvoril si vlastnú tanečnú školu.

Avi Amir, narodený ako Pavel Ungar, sa stretávame na Slovensku v roku 1942. Jeho otec sa zapojil do neúspešného slovenského povstania v roku 1944 a potom s rodinou utiekol do hôr. Členovia rodiny sa až do konca vojny vydávali za vysídlených Slovákov a kresťanov a nakoniec v roku 1949 emigrovali do Izraela. Amir prišiel do Calgary v roku 1974 a stal sa jedným z najúspešnejších staviteľov domov v meste.

Obsah článku

Otvorené tu oznámiť piatok. Medzi prvými návštevníkmi bolo 130 študentov. Vo svojich dobrovoľníckych úlohách na oddelení vzdelávania Židovskej federácie v Calgary majú Bondar a Liebin často prezentácie na školách v Calgary. Niekedy sa to robí ako priama reakcia na incidenty antisemitizmu na pôde školy.

Jeden z rámov v Here to Tell je prázdne čierne plátno. Je to pre tých, ktorí prežili, ktorí nepovedali svoje príbehy.

„V tejto relácii sme mali troch preživších, ktorí prešli takmer celú vzdialenosť: prišli na natáčanie, spolupracovali s naším spisovateľom a na poslednú chvíľu boli stiahnutí,“ hovorí Libin. „Prečo sa stiahli? Jeden z nich sa stiahol, pretože bolo príliš šokujúce čítať si jeho príbeh znova. Nechcel na to myslieť. Trvalo roky, kým sa o tom dozvedel a nemohol ísť celú vzdialenosť. ďalší dvaja sa stiahli kvôli eskalácii antisemitizmu. Cítili sa veľmi slabí. Cítili sa, akoby im na chrbát dávali terč tým, že sa obnažili o stenu.“

Tu povedať: Faces of Holocaust Survivors je v Glenbough, Edison do 3. júla. Vstup voľný.