Myslel som na to pri čítaní úvodu“Zbohom, východná Európa: Intímna história rozdelenej krajinyNová história od Jacoba Mikanowského, ktorá zdieľa prvú časť svojho názvu s Fabulous článok Autor napísal v Los Angeles Review of Books v roku 2017.

„Toto je história miesta, ktoré neexistuje,“ tvrdí Mikanovský na začiatku knihy. Východná Európa už neexistuje. Nikto odtiaľ nepochádza.“ Tento výraz je „vonkajší, zberateľský komfort používaný na maskovanie súboru stereotypov.“ Žiadna krajina, ktorá sa kedysi spájala s miestom, toto označenie nechce. „Česká republika, Slovensko ešte pred pádom Berlínskeho múru , Maďarsko a Poľsko ho vyhlásili za súčasť strednej Európy (Ešte raz sa ospravedlňujem môjmu českému diplomatovi. Pobaltské štáty chcú byť vnímané ako súčasť severského regiónu. A tak ďalej a tak ďalej. Prečo nie, keď fráza Východná Európa“ sa používa na označenie zaostalej alebo uviaznutej v minulosti, pokrytej akousi sivou, nevyžiadanou? Táto myšlienka preniká nielen do politiky, ale aj do populárnej kultúry.“ Drahá sladká Matka Božia. Sme vo východnej Európe,“ zvolala jedna z postáv vo filme z roku 2004 podráždene.Eurotrip. S priateľmi kráča po pochmúrnej ulici. Kamera zastrihne psa, ktorý drží v ústach ľudskú ruku.

S toľkými zbehmi sa východná Európa stala mŕtvou literou. Mikanowski si pripomenul svoj príchod do Varšavy v roku 1986 so zápachom „horiaceho hnedého uhlia v zime“.

Mikanowského počin je monumentálny: Podujal sa vyrozprávať históriu časti sveta v priebehu tisícok rokov – prvá kapitola sa začína v roku 170 nášho letopočtu – len na niekoľkých stovkách strán. K tejto úlohe pristupuje nie chronologicky, ale tematicky. Kniha je rozdelená do troch častí: náboženstvá; Ríše a národy. a dvadsiateho storočia. Aj keď môže byť tento prístup na prvý pohľad mätúci, ukazuje sa ako účinný, pretože umožňuje čitateľovi vžiť sa do všetkého, čo história regiónu ponúka, trochu listovať medzi veľkými témami a presúvať sa z trblietavých hlavných miest do malých miest. Záverečná časť o nedávnej minulosti postupuje viac chronologicky, hoci kapitoly sú stále tematické; Dvadsiate prvé storočie bolo ponechané na záver.

Zatiaľ čo množstvo a špecifickosť detailov v rukách iného spisovateľa robí knihu príliš akademickou pre široké publikum, Mikanowski srší farbami a humorom. „Ale odkiaľ prišli Slovania? Táto otázka znepokojuje historikov, pretože nemá riešenie, iba niekoľko protichodných tvrdení.“ Mikanowsky uvádza niektoré z týchto tvrdení a potom dodáva: „Zvykol som si ich predstavovať, ako sa vynárajú z bahna s veľkými koženými broďákmi, ktorým z fúzov kvapká voda, pripravených dobyť Solún, len čo si zložili uterák.“ Kapitola o „Kacíri“ je obzvlášť farebná, trblietavá mágiou, o ktorej tvrdia, že jej poddaní vykonali.

A hoci kniha nie je memoárom, Mikanowski zamieša do príbehu svojej rodiny až dojemne. „Po stáročia bol štetlský život všade. Potom raz navždy odišiel.“ Je to silná línia, ale ešte silnejšia je, že po nej nasleduje priznanie, že jeho starý otec mal jednu z týchto miznúcich vlastností a že keď vyrastal, ani nepoznal skutočné meno svojho starého otca.

Ak je v tejto knihe slabá stránka, je to jej nástroj na zarámovanie. Východná Európa bola inherentne odlišná od jej západného náprotivku, vyhlásil Mikanovský už na začiatku a jej definujúcou kvalitou bola jej rozmanitosť, najmä viera. Rôzni ľudia žili spolu spôsobom, ktorý v mnohých častiach sveta nežili. Kniha sa tiež uzatvára týmto: Východná Európa bola kedysi „charakterizovaná nekonečnou rozmanitosťou… Tu spolu žilo mnoho národov, vierovyznaní a jazykov, usporiadali sa vo voľnej symbióze, a predsa boli jej putá dostatočne silné, aby vydržali. po stáročia.“

Problém s týmto argumentom nie je v tom, že je sám osebe nesprávny, hoci v knihe sú momenty, ktoré mu zjavne odporujú, a iné, keď sa zdá, že význam „spolužitia“ mení formu. Dozvedáme sa napríklad, že oddelenie Židov a kresťanov je stanovené zákonom, pričom kresťanská konverzia na judaizmus sa trestá smrťou pred devätnástym storočím. Mikanovský na inom mieste píše: „Východná Európa je sud s prachom, hniezdo vrahov, spleť vražedných nepriateľstiev.“

Preskúmajte bohatú históriu a exotické hlbiny Čierneho mora

Nie, väčší problém je v tom, že by sa dalo ľahko tvrdiť, že rozmanitosť robí odlišnú aj západnú Európu: dalo by sa napísať, že napríklad Nemecko alebo Taliansko sú jedinečné v tom, že sú to krajiny, ktoré vznikli zlúčením rôznych skupín dohromady, resp. Francúzsko bolo formované súťažou ideí. Rovnaký ústredný koncept – že to, čo odlišuje miesto, je zmes typov ľudí – sa nachádza aj v knihách o Spojených štátoch a knihách o Indii. Ich autori zrejme nemyslia „rozmanitosť“ alebo „spoločne žijúcich rôznych ľudí“ tak, ako to, samozrejme, robí Mikanowsky. Diverzita je však klzký pojem, ktorý sťažuje jej prijatie ako jedinečnú, špecifickú a inherentnú kvalitu konkrétneho regiónu.

Myšlienka, že toto je jedinečná kvalita, alebo že existuje nejaká jedinečná kvalita, je tiež, myslím, podkopaná zvyškom tejto pôsobivej knihy, ktorú nemožno čítať bez toho, aby sme pochopili, že na mieste, ktoré bolo tzv. Kedysi dávno vo východnej Európe. Skúste pomenovať to špeciálne prídavné meno a v ústach sa vám zmení na popol. Ale skúste, zdá sa, hovorí táto kniha, držte sa jej aj tak, aj keď je na dosah ruky a vykĺzne.

Intímny portrét rozdelenej krajiny