„Navštevujete Bratislavu?“ Pýta sa nás muž. Má na sebe bielu košeľu a približuje sa k mojej kamarátke Diane a mne na záhradnom dvore za synagógou na Heydukovej ulici, pravoslávnou synagógou v hlavnom meste Slovenska.

„Áno, sme tu len na víkend. Odkiaľ si?“ odpovedám.

Pochádza z Izraela a cestuje po Európe na kóšer plavbe. Obráťte sa na hebrejčinu.

Získajte týždennú edíciu Židovskej kroniky e-mailom a už vám neuniknú tie najdôležitejšie novinky Prihláste sa na odber zadarmo

Muž sa usmieva a vyzerá príjemne prekvapený, že hovorím po hebrejsky. Rozprávame sa o tom, kde som sa naučil po hebrejsky, a o tom, čo robíme s Dianou v Bratislave. Som rád, že môžem držať krok s jazykom, ktorým som dlho nehovoril. Uvádza, že niekoľko minút predtým sedel vedľa niekoho, kto hovoril po slovensky, ale nie po anglicky, vo svätyni na šabatové modlitby. Obaja boli schopní komunikovať v hebrejčine. Vypočutie si tohto príbehu je jedným z mojich najobľúbenejších momentov počas cesty: uvedomenie si toho, ako židovský jazyk môže spájať Židov na celom svete, bez ohľadu na to, kde žijeme.

Na vlakovú stanicu Petržalka som prišiel v piatok okolo 13:30. Netrvalo dlho a našli sme Olivera, svetového žida, kamoša, ktorý nás hostil počas nášho pobytu v Bratislave – celý život žije v Bratislave, ale pod pažou má stredne veľkú izraelskú vlajku.

Oliver si precízne naplánoval nabitý itinerár na víkend v Bratislave. Dve hodiny po príchode sme zamierili do Múzea židovskej kultúry. Múzeum sa nachádza priamo na Židovskej ulici, jedinej časti mesta, kde sa Židia mohli zdržiavať v rokoch 1599 až 1840. Múzeum sa nachádza v jednej z dvoch pôvodných budov, ktoré na ulici zostali. Nájsť židovskú ulicu v mestách po celej Európe ma vždy upokojí; Som hrdý na to, že som Žid na Židovskej ulici.

Prekvapilo ma, že 15 minút chôdze z môjho hotela do múzea sme míňali verejnú výstavu pod holým nebom o synagóge, ktorá sa nachádzala práve na tomto mieste. Dozvedel som sa, že synagóga prežila holokaust, len ju v 60. rokoch zbúrali komunisti, ktorí postavili most.

Cez víkend som narazil na niekoľko obrazov venovaných slávnym bratislavským Židom, ktoré spomínali, kde Židia žili, a pamätník Raoula Wallenberga, švédskeho humanitného pracovníka, ktorý počas holokaustu zachránil tisíce Židov v Nemcami okupovanom Maďarsku.

Riaditeľ Múzea židovskej kultúry absolvoval súkromnú komentovanú prehliadku múzea. Bol malý a jednoduchý, s niekoľkými miestnosťami zameranými na základy judaizmu: čo je kašrut, čo je zvitok Tóry a aké sú židovské sviatky. Cieľom múzea je byť vzdelávacím zdrojom pre nežidov z Bratislavy a študentov. Je vo vlastníctve štátu a je súčasťou Slovenského národného múzea, ktoré zahŕňa osem samostatných budov, z ktorých každá predstavuje jednu menšinu na Slovensku. Toto sa líši od Múzea židovskej komunity, súkromného, ​​nezávislého múzea, ktoré som navštívil tento víkend a ktoré založila Židovská obec v Bratislave. Jeho expozície sú zamerané špecificky na židovský život v Bratislave a blízkom okolí.

Mesto však nie je len domovom židovských pamiatok. Je tu aj malá, ale aj prítomná židovská komunita. Po návšteve Múzea židovskej kultúry sme sa vyšplhali na kopec, aby sme sa dostali k budove so suterénnou miestnosťou, kde sa každé dva týždne stretávajú reformní Židia na bohoslužbách kabalatského šabatu. Myslel som si, aké je nešťastné, že nepravoslávne skupiny sú odkázané na prenájom priestorov miestnej budovy a nie na stretávanie sa v zachovaných historických synagógach, ako to robia pravoslávni. Aj keď uprednostňujem menšiu veľkosť európskych kongregácií v porovnaní s americkými, bolo by pekné, keby modlitebné skupiny rôzneho židovského pôvodu mohli byť umiestnené v skutočných synagógach.

Začal som službu a spoznal som väčšinu melódií z mojej konzervatívnej americkej židovskej výchovy. Dostali sme sa k Adonovi Olamovi a rabín sa cez miestnosť spýtal, akú melódiu sme s Dianou vedeli. Povedali sme mu to a on začal spievať. Potom požiadal o ďalšiu melódiu.

„Naša spoločnosť nepozná melódiu, ktorú sme práve spievali,“ povedal. Každá krajina a spoločnosť má iný tón. Naša komunita to vie,“ odkazuje na druhú melódiu, ktorú ste navrhli.

Keď sme po bohoslužbách stáli v kruhu a držali poháre vína pri príprave na kidušku, jeden člen sa nás spýtal, v čom sú naše služby v USA iné ako tie, ktoré sme práve zažili v Bratislave. Bratislavskí Židia mali rovnaký záujem učiť sa od nás ako ja, keď som sa učil od nich.

Keď sme sa v tú noc vracali do hotela, diskutovali sme s Oliverom o židovskej identite. Spýtal sa, či plánujeme nakoniec vychovávať naše deti ako Židov. „Priviedol si niekedy svoje deti do synagógy?“ Odpovedal som. Vzápätí povedal nie.

Bol som zmätený. Vlna smútku prešla okolo, keď som uvažoval o možnosti, že Oliverov odkaz bude stratený pre potomkov. Neskôr vo svojom živote Oliver zistil, že jeho otec bol Žid. Jeho matka nie je Židovka. Oliver sa rozhodol preniknúť do judaizmu a oddal sa komunite. Našiel si príjemné miesto a jasne poznal miestny židovský život. Napriek tomu, že pred ním roky tajil svoje židovstvo, so svojimi deťmi robí takmer to isté – drží ich ďalej od židovskej komunity. Vysvetlil, že jeho manželka nie je Židovka, a tak sa rozhodli počkať, kým ich deti vyrastú, možno im dali možnosť navštíviť synagógu.

Chápem, že dávam deťom na výber. Všimol som si, že mnohí európski Židia sa počas dospievania viac zapájajú do židovského života – v porovnaní s niektorými americkými Židmi – kvôli ich zmyslu pre výber náboženstva. Časť zo mňa sa však čuduje, prečo Oliver necíti silnejší ťah, aby udržal svoju rodinu v kontakte s judaizmom.

Judaizmus je tak či onak veľmi prítomný v celom starom meste Bratislavy. Keď sme sa prechádzali cez víkend, Oliver poukázal na areál židovskej komunity a na Davidových ľudí, domov staršieho židovského občana. Synagógy mali obmedzenú, ak vôbec nejakú, bezpečnosť – je to veľmi bezpečné mesto a Oliver nikdy predtým nezažil antisemitizmus.

Antisemitizmus však nie je jediná vec, ktorá môže viesť k zhoršeniu židovského života. Dúfam, že Bratislavčania nájdu spôsob, ako aj naďalej odovzdávať židovskú kultúru a praktiky aj v nasledujúcich rokoch. PJC

Madison Jackson je postgraduálny študent v programe kreatívneho písania literatúry faktu na Chathamskej univerzite. Žije v Squirrel Hill a je zakladateľkou a výkonnou riaditeľkou Pal Jewish World Program. Toto leto cestuje po Európe a do Kroniky píše o živote Židov na rôznych miestach.