Aby unikla istej smrti, 4-ročná Inge Wolfová a jej židovskí rodičia utiekli v roku 1938 z nacistami okupovaného Rakúska a začali nový život na Novom Zélande.

Vzostup antisemitizmu a korene holokaustu sú základom toho, čo sa stalo v mojom živote. Mal som asi štyri roky, keď 15. marca 1938 nacisti vpochodovali do Viedne. Spomienka z detstva, ktorá dominuje celej mojej bytosti a po všetkých tých rokoch vo mne stále vyvoláva fyzickú reakciu strachu v žalúdku, je pohľad na naši šťastní susedia visia hákové kríže Z každého okna bytu dostupného na ulici privítať Hitlerovu armádu. Stále vidím vtipné, nadšené tváre ľudí, o ktorých sme si kedysi mysleli, že sú priatelia.

Musel som sa od svojej rodiny dozvedieť, že to bol pre Židov hrozný deň. Z toho istého okna, kde som videl len cez parapet, si pamätám, že som raz v noci videl po ulici pobehovať mužov v hnedých košeliach, ktorí vedeli, že po nás idú.

Jednu noc po nástupe nacistov k moci v Rakúsku sa uprostred noci ozvalo klopanie na dvere. To muselo byť pre dospelých v rodine strašné. Boli tam hnedé košele a žiadali, aby Paul a Teddy, bratia mojej matky, išli otvoriť obchod na 11 Nordwestbahnstr 19. V tú noc všetko vyplienili nacisti bez akejkoľvek kompenzácie. Moja rodina cez noc schudla a všetko bolo úplne legálne. Potom nacisti predajňu motocyklov predali 9. januára 1939 Alexandrovi Freytagovi za 3 760 ríšskych mariek. Predajná cena nebola vyplatená mojej rodine, ale štátu, ako vidno z dokladu, ktorý ešte k predaju máme.

Politicky uvedomelý otec hlboko chápal, čo sa deje. Pochádzal z Československa, v mladosti prešiel pogromami. Tie boli obzvlášť zlé v roku 1918, keď bývalí vojaci prehľadávali vidiek a hľadali židovské obchody, ktoré by mohli vykradnúť. Toto všetko mal môj otec pevne v pamäti po príchode nacistov do Rakúska. Mal dobrú predstavu o tom, čo by sa mohlo stať, hoci si nevedel predstaviť obludnosť holokaustu.

Keď otec rodiny počul, ako sa rakúsky kancelár Kurt Schuschnigg lúči a prostredníctvom rádia odovzdáva moc Hitlerovi, spýtal sa: „Na čo čakáme?“ Okamžite začal s prípravami na opustenie nášho domu a našich priateľov a rodiny. Nie som si istý, či vedel, kam ideme, ale vedel, že nemôžeme zostať v Rakúsku. Verím, že nás zachránil a bol nápomocný pri záchrane preživších členov našej rodiny.

Odchod z Nemecka

Presťahovali sme sa do Prahy. Otec bol ešte Čechoslovák. Hitler ešte neanektoval Sudety, takže jasnou voľbou mohla byť Praha. Bývali sme striedmo v byte na Jelskej 18, zatiaľ čo otec sa snažil zarobiť nejaké peniaze podomovým predajom malej kozmetiky. Vedel však, že stále nie sme v bezpečí a našiel si čas na zhromaždenie dokumentov potrebných na to, aby sme mohli odísť. Hoci náš pobyt bol dočasný – v Prahe sme boli asi rok – naučila som sa rozprávať dosť po česky, aby som mohla byť maminým tlmočníkom.

Je zrejmé, že pragmatizmus bol rozhodujúci pre zabezpečenie najlepšej šance na útek. Moji rodičia sa rozhodli konvertovať na kresťanstvo. Bolo jasné, že pre Židov sa situácia zhoršuje a luteránsky kostol v Megave, neďaleko rodného mesta môjho otca Krajni, obracal Židov na vieru, aby sa pokúsili zachrániť si život, a dal im papiere, že sú luteráni.

27. apríla 1938 som v tom temnom kostole pokľakol medzi rodičov a bol som pokrstený. Moji rodičia mi kúpili malý zlatý krížik, ktorý som mal nosiť po našom obrátení. V ten deň nediskutovali. Muselo to byť ťažké rozhodnutie konvertovať, aj keď sme neboli veriaci.

Oveľa neskôr, tu na Novom Zélande, dlho po tom, čo sme sa vrátili k našim židovským koreňom, bola moja matka prekvapená, keď som jej povedal, že si pamätám, že som konvertoval. Môj brat Johnny, narodený po vojne, bol ešte viac ohromený, keď objavil záznam o obrátení v cirkvi. Cestoval na Slovensko s nejakými starými papiermi, ktoré mu dala mama, aby preskúmal, čo sa stalo našej rodine, a zistil, že cesta vedie do toho kostola. Nevedel, ako mi oznámiť túto novinu, a bol veľmi pohodlný, keď som mu povedala, že viem, ale nikdy nechcem obťažovať našu matku rozprávaním o niečom, čo očividne nechcela prezradiť rodine.

Mali sme málo peňazí, o všetko sme prišli, keď sme odišli z Viedne, ale moji rodičia mi dali trochu zábavy do Prahy. Utiekli aj mamini bratia. Karl sa dostal do Palestíny pred príchodom Hitlera do Viedne. Nepoznám ich presnú cestu, ale Paul a Teddy väčšinou unikli pešo, nočnými túrami, aby sa vyhli zajatiu a preplížili sa cez hranicu. Teddyho snúbenec, teta Bertel, ktorá bola Poľka a nemala platný pas, bola stále vo Viedni. Nemohla s nami prekročiť hranice a mám podozrenie, že cesta, ktorú Paul a Teddy absolvovali, bola pre ňu príliš náročná. Moji rodičia urobili plán. Návrat do Viedne bol plný nebezpečenstva, so stúpajúcim antisemitizmom a rastúcimi obmedzeniami pre tamojšie židovské obyvateľstvo a používanie cudzieho pasu bolo nezákonné.

Ale Bertle bola trochu ako moja matka, rovnako tmavej farby. Nacisti mali skreslenú predstavu o tom, ako Židia vyzerali, škaredú karikatúru človeka, ktorý bol často zhrbený, s hákovým nosom, olivovej pleti s tmavými očami a zlomyseľným pohľadom. Môj otec bol opakom tohto obrazu – bol vysoký a štíhly, mal svetlou pleť a modré oči. Mal český pas. Otec sa teda vrátil do Viedne a na pas mojej mamy sa so svojou budúcou švagrinou Bertelom vydávali za manželov a prekročili hranice do Československa, cesta plná nebezpečenstva. A tak sa Bertel pripojil k mojim rodičom a mne, Paulovi a Teddymu, v Prahe na Vianoce roku 1938.

Dobre si pamätám na vianočné stretnutie. Ujo Paul, starší brat mojej mamy, sa vystrojil za Mikuláša. Neviem, kto hral jeho postavu flákača Krampusa, ale Krampus tam bol. Bol zastrašujúci a ako tradične vyzbrojený kobercovou pálkou. (Boli vyrobené z trstiny a používali sa na otĺkanie prachu z kobercov a koberčekov, keď boli zavesené na lane pri upratovaní – vtedy ešte neexistovali vysávače.) Vedel som, že Krampus bol veľmi ochotný biť neposlušné deti, takže keď bol sv. Nicholas Spýtal som sa môjho otca, či som Dobré dievčatko, veľmi sa mi uľavilo, keď mu rýchlo povedali, že som veľmi dobrý a odmenil ma množstvom sladkostí a čokolád.

Tento zábavný a prirodzený vzhľad však netrval dlho. Po necelom roku strávenom v Prahe Nemci 15. marca 1939 vtrhli a obsadili české provincie Čechy a Morava. Moji rodičia nás všetkých potrebovali dostať do bezpečia a podarilo sa nám vybaviť turistické víza na dovolenku do Anglicka.

Posledné peniaze minuli na spiatočnú cestu lietadlom Deutsche Luft Hansa (DLH) v čase, keď moja mama povedala: „Lietali len filmové hviezdy.“ Plán bol taký, aby to vyzeralo, že sme rakúska rodina, ktorá jednoducho išla na dovolenku a po príchode potom požiadala o azyl.

Keďže sme použili len vystavenú časť lístka, otec krátko po prílete do Anglicka napísal do DLH a požiadal o vyplatenie náhrady pri spiatočnej ceste rodinnému priateľovi do Berlína. Stále nám DLH odpovedá, že nám nemôže vrátiť peniaze z dôvodu zákonov o cudzej mene v Rakúsku. S týmto listom sa mama pokúsila získať spiatočný let, keď koncom osemdesiatych rokov uvidela kanceláriu Lufthansy v Melbourne, ale bezvýsledne.

Cesta k slobode

Náš let na slobodu odlietal z Berlína. Predstavte si rozhodnutie vycestovať do srdca nacistického Nemecka s malým 4-ročným dieťaťom. Bola to odvážna cesta a myslím si, že moji rodičia považovali za nepravdepodobné, že by vzbudili podozrenie. Veď kto by čakal, že traja Židia tak ochotne pocestujú do Berlína? V posledný deň, kedy budeme môcť využiť pasy, vyrážame na prvý úsek našej cesty – vlakom z Prahy do Berlína.

Vlak bol plný vojenského personálu. Pamätám si, že som ich všetkých videl v rôznych kostýmoch. Boli sme jediní civilisti v karavane a niesli sme kufor, ako keby sme boli turisti. Nosili sme svoje najlepšie šaty, ako som to mal aj ja, keď som v tých časoch cestoval. Moja matka mala na sebe elegantný klobúk, mierne naklonený na jednu stranu. Mal som na sebe svoj najlepší cestovný odev a malý zlatý krížik na jemnej retiazke, ktorú mi kúpili rodičia na dotvorenie obrázku. Ale teraz už viem, že keby nejaká autorita pozorne skontrolovala naše papiere, nedávna konverzia na kresťanstvo by nás nezachránila.

Rodičia mi povedali, aby som bola veľmi dobré dievča, aby som si ľahla a snažila sa zaspať, pretože na nás nechceli upozorňovať. Musela to byť pre nich hrôzostrašná jazda, a hoci sa snažili udržať si statočný predok, táto hrôza na mňa prešla, keď som ležal na lavičke, snažil sa zaspať a sledoval, ako na nej stále lipne posledný sneh. Hrádze sa blýskali, keď vlak uháňal v noci. „Naše srdcia boli v našich topánkach,“ povedala mi mama neskôr. Tiež som sa bál a nepamätám si, že by som sa dostal do Berlína.

Moja ďalšia spomienka je na to, ako som bol v lietadle do Croydonu v Anglicku. Boli sme nad oblakmi. Myslel som si, že musíme byť v nebi a hľadal som Boha a anjelov skrytých medzi všetkými tými bielymi nadýchanými vecami. Bolo to obrovské sklamanie, že sa nedostavili.

Ako niečo z trileru, ktorý sa snažil zachovať očakávanie, lietadlo nedokázalo pristáť na letisku Croydon, pretože nad pristávacou dráhou bola hmla. V desivom zvrate udalostí sme zamierili späť cez Lamanšský prieliv a pristáli v Amsterdame. Letecká spoločnosť nás ubytovala na noc v najlepšom hoteli Amstel. Bola plná bohatých hostí. . . a troch židovských utečencov, ktorí utiekli pred Hitlerom. Pre mojich rodičov to bola hrozná noc. Objednali si izbovú službu. Pamätám si, že rybacia večera sa podávala na striebornom bujóne pokrytom striebornou látkou, aby zostal teplý. V očiach 4-ročného dieťaťa, ktoré nebolo zvyknuté na takúto extravaganciu, to bolo pôsobivé. Vzrušenie pre mňa bolo narušené až vtedy, keď som si strčil rybiu kosť do krku, kašlal a kašlal a bolo mi zle – a kosť vyskočila.

Na druhý deň sme opäť nastúpili a tentoraz dorazili do Anglicka, 29. marca 1939. Mali sme veľké šťastie. Prišli sme v čase zvýšeného napätia a podozrenia voči ľuďom z kontinentálnej Európy. Nielenže sme úspešne unikli nacistom, ako to bolo v tom čase v Československu, ale do Spojeného kráľovstva sme vstúpili tesne pred zavedením prísnejších imigračných pravidiel 1. apríla 1939, podľa ktorých si všetci českí návštevníci museli vybaviť nový typ víz. Dostali sme aj štatút utečenca, čo nebolo udelené všetkým stovkám utečencov, ktorí v ten týždeň prileteli na letisko Croydon.

Dva dni po mojom príchode moja rodina našla podporu v Britskom výbore pre utečencov a potom v Britskom výbore pre utečencov z Československa. V ich záznamoch je zdokumentovaný nasledujúci príbeh: „Pán Ponger prišiel do tejto krajiny, aby si zachránil život. Je Žid. Imigračný úradník ho pustil dnu, pretože mal súcit s ich ľudom.“ Až neskôr som pochopil láskavosť a silu imigračného úradníka, ktorý nám umožnil uchýliť sa.

Výňatok z Resilience: Príbeh prenasledovania, úteku, prežitia a triumfu od Inge Wolfovej. Vydalo Novozélandské centrum holokaustu 11. apríla. Odporúčaná cena: 35 dolárov.