Ambície v oblasti klímy čelia makroekonomickým protivetrom v EÚ a Spojenom kráľovstve.

Francúzsky minister hospodárstva Bruno Le Maire koncom mája rázne odmietol myšlienku, že prechod Francúzska na nulovú ekonomiku by mal byť financovaný vydaním väčšieho dlhu. Len o niekoľko dní neskôr, Rachel Reeves, tieňová kancelárka Británie, porušila predchádzajúci sľub vo svojej kampani požičať si 28 miliárd eur (35 miliárd dolárov) ročne na financovanie klimatických investícií. Teraz sľubuje, že v prípade zvolenia bude labouristická vláda fiškálne „zodpovedná“, pričom zelené investície v krajine bude zvyšovať len postupne. A v Nemecku bol návrh zákona, ktorý presadil vicekancelár Robert Habeck zo Strany zelených, oslabený po tom, čo sa minister financií Christian Lindner zo Slobodných demokratov postavil proti už skôr dohodnutému zákazu nových plynových kotlov v domácnostiach.

Nie je náhoda, že klimatické záväzky sa začínajú objavovať na poprednom mieste v širšej makroekonomickej diskusii. Na zníženie emisií skleníkových plynov sú potrebné obrovské investície – až o 2 percentá HDP ročne v krajinách, ktoré vážne chcú dosiahnuť klimatickú neutralitu do roku 2050 – a je potrebná tretina až polovica výdavkov (v závislosti od krajiny). Financovanie z verejných zdrojov rozpočty.

Keď boli úrokové sadzby nízke alebo záporné, nebolo to veľké obavy. Ale teraz, keď náklady na pôžičky vzrástli, existuje pocit ekonomickej neistoty. Fiškálni jastrabi sú v ofenzíve a obhajcovia klimatických investícií sa čoraz viac zapájajú do boja o udržanie svojej bývalej dynamiky.

Tento problém sa doteraz v diskusiách o reforme fiškálneho rámca EÚ vyhýbal. Tieto diskusie sú už dostatočne zložité, a preto sa v legislatívnych návrhoch Európskej komisie ani v nedávnych reformných zámeroch ministrov financií EÚ veľa nezmieňujú o investíciách do klímy a spôsoboch ich financovania. Keďže sa však EÚ už zaviazala výrazne znížiť emisie do roku 2030, nemožno jednoznačne ignorovať otázku, či by opatrenia v oblasti klímy mali mať prednosť pred znižovaním dlhu.

Pre krajiny, kde ide o fiškálnu udržateľnosť, je odpoveď jednoduchá. Je jasné, že vláda, ktorá nemá fiškálny priestor, by nemala ohroziť svoju solventnosť v mene opatrení v oblasti klímy. Namiesto toho musí najprv reštrukturalizovať verejné výdavky alebo získať pomoc od Európskej únie. Väčšina vyspelých ekonomík však do tejto kategórie nepatrí. Majú aspoň nejaký finančný priestor a rastie potreba usmernení, ako ich používať.

Zrušenie minulých záväzkov neodhaľuje žiadne systematické úvahy o výhodách a nevýhodách spoliehania sa na dane alebo dlhy pri financovaní investícií do klímy. V rozsahu, v akom sa tieto investície nakoniec vyplatia samy za seba (prostredníctvom nižších prevádzkových nákladov alebo lepšieho celkového prostredia), argumenty pre dlhové financovanie zostávajú silné, dokonca aj za prísnejších finančných podmienok. Napríklad tepelné čerpadlo môže znamenať vysoké počiatočné náklady, ale v konečnom dôsledku bude mať za následok nižšie účty za fosílne palivá a čistejšie ovzdušie, nehovoriac o pozitívnom vplyve na emisie. To isté platí pre výmenu áut so spaľovacím motorom za elektrické.

Daňové doklady potrebné na obsluhu nového dlhu sa však nebudú generovať automaticky. Premena potenciálnych výhod na skutočný tok príjmov si vyžaduje buď explicitné daňové rozhodnutie, alebo vytvorenie špecializovaného systému financovania. V praxi by sa budúce úspory z opatrení v oblasti klímy mali prideľovať takým spôsobom, aby umožnili splatenie dlhu vzniknutého na financovanie počiatočných investícií.

Tento prístup by sa mal dať ľahko zaviesť napríklad v prípade renovácie verejných budov s cieľom zlepšiť efektívnosť. Finančné inštitúcie by určite mohli nahradiť samosprávy pri financovaní rekonštrukcií a neskoršom splácaní z úspor na účtoch za kúrenie. To by však bolo finančne nákladné, ak nie absurdné. Vo všetkých krajinách okrem tých najneudržateľnejších zostávajú vlády štandardným dlžníkom, a preto platia za svoje záväzky menej ako súkromní investori. Namiesto toho, aby vlády museli platiť viac v podmienkach súčasnej hodnoty, čím by sa oslabila ich schopnosť splácať, mali by vydávať a splácať dlhy čerpaním budúcich úspor z nákladov na vykurovanie.

Najťažšou výzvou je znížiť náklady na renováciu bývania, ktoré tvoria väčšinu nákladov na sťahovanie v Európe. Približne 70 percent domácností v EÚ vlastní svoje domy (až 90 percent v Rumunsku alebo na Slovensku). Aj keď súkromné ​​zdroje môžu pomôcť poskytnúť primerané kanály financovania, čím sa zabráni priamemu zapojeniu vlád, náklady na takéto systémy budú pre jednotlivé domácnosti pravdepodobne vysoké. Súkromné ​​financovanie jednoducho nie je efektívne pri zvládaní malej investície, najmä ak sú dlžníci z rodín s nízkymi príjmami alebo zo strednej triedy a súkromná návratnosť investícií je malá. V takýchto prípadoch – väčšinou v krajinách EÚ – môže neochota zapojiť vlády viesť k nákladným transferom.

Aj keď neexistuje žiadne univerzálne riešenie, je možné predložiť silný argument na financovanie časti potrebných investícií do klímy prostredníctvom emisie verejného dlhu. Niektoré investície do klímy sú súkromného charakteru a niektoré majú verejný charakter. Tie v strede môžu byť buď súkromne financované alebo podporované z verejných rozpočtov, ale hlavnou zásadou by malo byť zníženie nákladov.

Viac ako polovica krajín EÚ mala na konci roka 2022 pomer dlhu k HDP nad 60 % a tieto vlády čelia protichodným požiadavkám investovať do znižovania emisií a znižovať pomer dlhu k HDP. EÚ nemôže naďalej ignorovať túto politickú disharmóniu a ani nemôže očakávať, že členské štáty tento problém vyriešia samy. Európa naliehavo potrebuje serióznu diskusiu o úlohe dlhového financovania pri plnení svojich záväzkov v oblasti klímy.

Jean Pisani-Ferry

Jean Pisani-Ferry, vedúci pracovník bruselského think-tanku Bruegel a nerezidentný vedúci pracovník Petersonovho inštitútu pre medzinárodnú ekonomiku, zastáva predsedníctvo Tommasa Padoa-Schioppa na Európskom univerzitnom inštitúte. – Pán Dr.

(Projektový syndikát)

Od The Korea Herald ([email protected])