Pokiaľ ide o globálnu ekonomiku, rast je jedinou konštantou.

V priebehu minulého alebo viac storočia sa globálna ekonomika nafúkla ako balón a expandovala takmer rovnomerne s malým narušením geografických vzorcov. USA sú už dlho najbohatšou veľkou krajinou na svete, západná Európa ju pozorne sleduje, východná Ázia o niečo ďalej a niekoľko vzdialenejších osídľovacích kolónií, ako sú Kanada, Austrália a Nový Zéland.

Čína sa rozrástla z chudobnej krajiny do krajiny so strednými príjmami. Ale aj tam sa najbohatšie predkomunistické oblasti (Šanghaj a Kanton) neskôr ukázali ako najbohatšie. Vo východnej Ázii došlo k rýchlemu pohybu štyroch tigrovaných ekonomík, ktoré sú však lepšie označované ako mestské štáty (Hongkong a Singapur) a čiastočné štáty (Južná Kórea a Taiwan) ako celé svoje ekonomiky. Rozmach východnej Ázie sa mierne rozšíril o ne, ale región si v porovnaní s USA zachováva svoju historickú pozíciu.

Ekonomická súčasnosť je do veľkej miery dedičstvom hospodárskej minulosti. To sa stáva obzvlášť zreteľným, keď sa svet analyzuje z hľadiska historických ekonomických regiónov a ekonomické hranice sa nahrádzajú existujúcimi štátnymi hranicami. Kolonializmus, vojny a dekolonizácia výrazne zmenili politickú mapu sveta od konca devätnásteho storočia, ale mali oveľa menší dopad na regionálne ekonomiky.

Rozdiel medzi politickými a ekonomickými hranicami je obzvlášť dôležitý pri analýze zložitých hospodárskych dejín strednej a východnej Európy (SVE). Neexistujú pevné definície regiónu, ale dobrým pravidlom je, že strednú a východnú Európu tvoria európske krajiny, ktoré po druhej svetovej vojne spadli pod vládu komunistických režimov. Dnes sú však často zoskupené: krajiny, ktoré sa dostali z komunistickej nadvlády v 90. rokoch, v skutočnosti tvoria dva odlišné hospodárske regióny s veľmi odlišnou hospodárskou históriou.

Nemecka ovládaná stredná Európa sa začala industrializovať ako prvá v devätnástom storočí. Aj keď sa Rakúsko a Nemecko v súčasnosti považujú za západoeurópske krajiny, je to len vďaka ich reorganizácii ako národných štátov okolo ich ekonomického jadra na ďalekom západe v období po dvoch svetových vojnách. Hospodársku paritu so západnou Európou (aj keď nie s USA) dosiahol dávno pred rokom 2000. Nadnárodné výrobné siete spojili súčasné relatívne prosperujúce Česko, Slovensko a Slovinsko do jednej integrovanej stredoeurópskej ekonomiky.

Napriek rozpadu impérií po prvej svetovej vojne a uvaleniu železnej opony po druhej svetovej vojne sa geografia po páde Sovietskeho zväzu znovu potvrdila. Opätovná integrácia stredoeurópskej ekonomiky. Toto sa nevzťahuje na ekonomiku západného Poľska v porovnaní s ekonomikou Českej republiky, Slovenska a Slovinska a môže to byť spôsobené hromadným exodom ľudí v povojnovom Poľsku. Fyzická geografia zostala, ale geografia človeka sa navždy zmenila.

Medzitým sa východná Európa – rozdelená medzi nemeckú, rakúsko-uhorskú, ruskú a tureckú ríšu a ich okupáciu – úplne nepodieľala na predvojnovom blahobyte strednej Európy. Pre krajiny východnej Európy však nie je výzvou reintegrácia opakovane Rozvoj. Čelia výzve – ale aj príležitosti – vybudovať nezávislé ekonomiky, ktoré nie sú úzko spojené s nemeckými prioritami a nemeckou správou.

Zatiaľ čo Česká republika, Slovensko a Slovinsko zostali stálymi stranami Viedne a Berlína, Poľsko, Maďarsko, pobaltské štáty a Balkán majú väčšiu slobodu pri formovaní svojej hospodárskej budúcnosti. Pobaltské štáty môžu byť príliš malé na to, aby mohli rozvíjať svoje vlastné regionálne ekonomiky, a Balkán čelí vážnym výzvam z bratríčkovania a korupcie. Je pravdepodobné, že Maďarsko bude integrované do ekonomiky strednej Európy bez ohľadu na tendencie súčasnej vlády.

Poľsko je však dostatočne veľké na to, aby sa dalo naplánovať samostatnú ekonomickú cestu, a má prirodzený odľahlý región ochudobnenej, ale stabilnej Ukrajiny. Bielorusko a pobaltské štáty môžu byť prípadne začlenené do rozširujúcej sa poľskej hospodárskej zóny, ktorej jadrom je Varšava. To neznamená, že existuje akési oživenie poľsko – litovského spoločenstva alebo falošný sen o poľskom Intermariu. Je to len uvedomenie si, že Poľsko má jedinečné príležitosti na hospodársku expanziu v regióne, v ktorom už dávno chýba ekonomická štruktúra.

Geografia nie je osudom a nie je zaručené, že sa východná Európa bude javiť ako svoj vlastný odlišný hospodársky región. Ale Poľsko funguje ako druh hospodárskej vlnovej bariéry na východnom okraji strednej Európy, rovnako ako kedysi Nemecko vytvorilo vlnolam na hraniciach západnej Európy. Pri dobrom hospodárskom riadení (a účinnej zahraničnej politike) by mohlo Poľsko teoreticky integrovať nové východoeurópske hospodárstvo okolo poľského jadra. Môže to vyžadovať odvahu a víziu, aby sme dosiahli taký výkon, ale mohlo by to byť najlepšia cesta Poľska z obávanej pasce stredného príjmu.

(Zdvorilosť poľského veľvyslanectva na Filipínach. Autor je americký sociológ, docent na univerzite v Sydney a odborník v oblasti čínskej a americkej ekonómie a spoločnosti.)