Keď si pripomíname výročie totálnej ruskej invázie na Ukrajinu, verejné diskusie sa rozprúdia o tom, čo robiť so zmrazenými ruskými majetkami. Zdá sa, že rastie tlak na zabavenie majetku a peňazí sankcionovaných Rusov a ich odovzdanie Ukrajine, aby pomohla s jej rekonštrukciou.

Hoci je nepochybne motivovaná morálnym rozhorčením nad neodpustiteľným utrpením ukrajinského ľudu, takáto politika – ak by sa realizovala bez starostlivého zváženia – by mohla mať vážne dlhodobé následky.

V tomto kontexte môže Slovensko slúžiť ako varovný príbeh.

Slovenské súdy od roku 2017 podporujú správne orgány pri uplatňovaní rozhodnutí z druhej svetovej vojny o zhabaní majetku Maďarov a Nemcov bez náhrady. Tieto zákony umožňujú vyvlastnenie týchto dvoch komunít z dôvodu ich „kolektívnej zodpovednosti“ za zločiny spáchané počas vojny. A tak sú ľudia, ktorí sa počas druhej svetovej vojny ani nenarodili, zbavení majetku na základe pôvodu v jasnom prípade kolektívneho trestu.

Dobrým príkladom je výstavba úseku diaľnice financovaného Európskou úniou cez okrajovú časť Bratislavy. Podľa právnika pre ľudské práva Jánosa Fialu Potoru sa masové vyvlastňovanie pôdy v regióne podľa dekrétov dotklo až 250 ľudí.

Celkový počet prípadov vyvlastnenia v skutočnosti nikto nepozná, pretože existujú prípady, keď dedičia majetku v prvom rade ani nevedeli o svojom vlastníckom stave.

Slovenské úrady s použitím kruhového argumentu tvrdia, že ku konfiškácii v skutočnosti došlo v čase prijatia dekrétov a že ich súčasné kroky sú nápravou byrokratického prehliadnutia minulosti.

Hoci slovenská občianska spoločnosť a obhajcovia ľudských práv upozorňujú, že ide o flagrantné porušenie medzinárodných dohovorov o ľudských právach a základných právach občanov, slovenskí štátni predstavitelia nie sú ochotní čeliť objektívnej realite, ktorá im hľadí do tváre.

Ale ako je to možné?

Vysvetlenie možno nájsť v súbehu medzinárodného pokrytectva a neochoty krajiny vybudovať si zrelší vzťah k svojej histórii.

V strednej Európe sa roky po skončení 2. svetovej vojny niesli v znamení chaotického a často násilného masového exodu „nechcených“ etnických skupín, akými boli Nemci, Poliaci, Ukrajinci a Maďari. Výsledkom je, že krajiny regiónu sa stali demograficky homogénnejšími.

Táto politika etnických čistiek, uskutočňovaná s požehnaním Sovietskeho zväzu a jeho západných spojencov, sa považovala za legitímny prostriedok na zabránenie oživeniu etnických animozít, ktoré nacisti obratne využili ako zámienku na podpálenie celého kontinentu.

S homogenizáciou ako konečným cieľom pristúpilo novoobnovené Československo aj k násilnému vysídľovaniu menšín s cieľom „zotročiť“ mestá a obce, ktoré po stáročia hovorili nemecky alebo maďarsky.

Československý prezident Édouard Beneš vydal dekrét v snahe zabezpečiť legálnu fazónu čistiek séria neslávne známych dekrétov Zbaviť Nemcov a Maďarov občianstva a umožniť konfiškáciu celého ich majetku.

Z českej časti Československa boli do Nemecka deportované a presídlené až tri milióny Nemcov. Spojenecké mocnosti však boli pri Maďaroch na Slovensku zdržanlivejšie a nakoniec súhlasili len s „dobrovoľnou“ výmenou obyvateľstva s Maďarskom.

Väčšina maďarskej komunity však intenzívnemu tlaku na odchod odolávala a dnes tvoria Maďari asi 8,5 percenta obyvateľov Slovenska.

Niekedy aj napriek všeobecne priateľským vzťahom medzi Maďarmi a Slovákmi dochádza k nezhodám v tom, ako si tieto udalosti treba pripomínať. Prvý z nich zvyčajne poukazuje na to, že obete nariadení nedostali žiadne formálne ospravedlnenie, nehovoriac o odškodnení, zatiaľ čo Slováci mali tendenciu podpichovať účasť Maďarska na rozdelení Československa v roku 1938.

Ani jedna zo strán nie je nevinná v konkurenčnom martýriu, v ktorom sa oba národy pokúšajú uplatniť si morálnu nadradenosť tým, že sa vykresľujú ako obete nepriateľstva toho druhého.

Faktom však v konečnom dôsledku zostáva, že prebiehajúce vyvlastňovanie, ako aj iná diskriminačná politika fakticky odsúva zvyšných Maďarov na Slovensku do statusu druhotriedneho občana.

To neznamená, že nedošlo k žiadnemu pokroku. Najmä od vstupu Slovenska do Európskej únie v roku 2004 sa krajina vzdialila od agresívneho asimilačného prístupu k menšinám a niektoré menšinové komunity zaznamenali zlepšenie infraštruktúry a sociálnych služieb. Ale túžba zachovať kultúrnu a jazykovú osobitosť vlastnej menšiny je buď zoširoka zosmiešňovaná ako nekonzistentná s modernitou, alebo je vnímaná ako niečo, čo by malo byť obmedzené na súkromný život.

Akékoľvek návrhy na uznanie inherentnej hodnoty menšinových identít, možno tým, že sa ich jazyku udelí oficiálny štatút, sú priamo zamietnuté ako nebezpečná myšlienka, ktorá by narušila mierové spolunažívanie väčšiny a menšín.

Benešove edikty, napriek tomu, že tvrdia opak, nie sú len historickými poznámkami pod čiarou. Zostáva v platnosti dodnes, zakotvuje nadradený štatút „štátotvorného národa“ a odopiera rovnaké uznanie tým, ktorí sa nehlásia k národnej väčšinovej identite. Najnovšia konfiškácia teda nie je incident, ale logická eskalácia zavedenej protimenšinovej hypotézy.

Vo svetle týchto trpkých pocitov sa nemožno čudovať, že mnohí Maďari na Slovensku, najmä tí konzervatívnejšie zmýšľajúci, hľadia na Maďarsko ako na vonkajšieho obhajcu svojich záujmov. Pravicová vláda premiéra Viktora Orbána určite získala hlasy doma, aby ukázala svoju oddanosť osudu maďarských komunít v zahraničí, čo je postoj, ktorý v susedných krajinách neraz vyvolal obvinenia z iredentizmu.

Pokiaľ však ide o Slovensko, existujú tvrdé hranice, do akej miery je Budapešť ochotná lobovať proti preferenciám slovenskej vlády. Rozhodnutie Európskej komisie odobrať Maďarsku finančné prostriedky EÚ pre obavy z demokratického spiatočníctva spôsobilo, že Orbán zúfalo hľadal spojencov.

Nie je preto prekvapujúce, že keď sa vlani v decembri na spoločnej tlačovej konferencii otvorila otázka vyvlastňovania majetku, maďarský minister zahraničných vecí sa rozhodol mlčať, zatiaľ čo jeho slovenský náprotivok opäť poprel akékoľvek štátom sankcionované zábory pôdy.

Jediným ďalším aktérom, ktorý môže dôveryhodne vystúpiť proti týmto zneužívaniam, je Európska únia. Vzhľadom na chuť Bruselu poučovať ostatných o ľudských právach by sa dalo očakávať, že zažijeme určitý prejav hnevu nad týmto porušovaním. Ale zatiaľ bolo len ticho.

Toto sa zatiaľ nezmenilo Európsky súd pre ľudské práva Bolo rozhodnuté, že právo maďarského občana na spravodlivý proces bolo zmarené, keď slovenské orgány nariadili zhabanie majetku v lese z dôvodu, že vlastník mal predkov maďarského pôvodu.

Etnická rozmanitosť je základným kameňom hodnôt EÚ, no na Slovensku je tragicky ignorovaná. Otázka porušovania vlastníctva nie je teoretickou otázkou rozmanitosti, ale skôr vážnym porušovaním ľudských práv, ktoré je jadrom raison d’être Európskej únie. Tieto rabovania sa nestali, pretože zapojené rodiny sú spolupáchateľmi nelegálnej vojny. Dejú sa kvôli vnímaným hriechom ich predkov.

Otázky, ktoré nastolila potenciálna ruská politika prepadnutia majetku, sa vrhnú do ešte ostrejšieho svetla, keď priznáme pretrvávajúce zneužívanie na Slovensku. Je pokrytecké tvrdiť, že obhajujete systém založený na medzinárodných pravidlách a zároveň zatvárať oči pred prehreškami vo vlastnej únii. Odporovať imperialistickej agresii v našom susedstve je správne. Ale robiť to pri tolerovaní rasovej diskriminácie v rámci našich hraníc je nešťastné.

Zaujatie postoja proti nespravodlivosti vyvlastňovania na základe etnickej príslušnosti je teda principiálna záležitosť. Je čas, aby Európska únia, ako aj medzinárodné spoločenstvo podporili všetky obete diskriminácie.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať redakčný postoj Al-Džazíry.