Možno ste videli časť tlačovej správy o útoku na súčasného štvornásobného predsedu slovenskej vlády Roberta Fica. Útočníka zatkli a jeho meno nebolo oficiálne zverejnené, no slovenské médiá ho identifikovali ako neúspešného a nespokojného 71-ročného amatérskeho spisovateľa, ktorý vo svojich publikáciách šíri protirómske predsudky. Do očí bijúci útok postavil Slovensko nakrátko do svetového centra pozornosti a prišiel šesť rokov po vražde slovenského investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, údajne na príkaz oligarchy Marianne Kushnerovej.

Žiadna krajina nemôže rozumne chcieť túto pozornosť. Slovensko sa v medzinárodných porovnávacích meraniach stále dostáva na prah demokracie. Útok spojený s nedávnymi vládnymi útokmi na nezávislé inštitúcie vrátane verejnoprávnych vysielateľov však spôsobuje, že Slovensko pôsobí nefunkčným a inšpirovaným susedným Maďarskom. V tejto krajine vládne premiér Viktor Orbán čoraz autoritatívnejším spôsobom.

Tento pocit „niečoho prehnitého“ siaha oveľa hlbšie do minulosti ako útok z roku 2024 a zabitie Kuciaka a Kushnerovej v roku 2018 bolo kritickým bodom obratu. Fico vtedy vládol aj tretíkrát a jeho vládnutie uľahčilo beztrestnosť Kouchnera a jemu podobných. Hoci o ňom nie je známe, že by bol priateľom nezávislých inštitúcií, dokázal presvedčiť niektoré demokratické strany, aby s ním vytvorili koalíciu.

Vražda, ku ktorej došlo v roku 2018, vyvolala rozsiahle protesty a Fico odstúpil a odovzdal svoje kreslo jednému zo svojich poslancov. Tento politik Peter Pellegrini je teraz zvoleným prezidentom Slovenska, ktorého inaugurácia je naplánovaná na jún.

Voľby v roku 2020 mali pretaviť hnev voči bývalej politickej elite do proreformnej vlády. Vznikla nová vláda, ktorú však viedol neskúsený populista, ktorý okamžite čelil obrovským výzvam, ktoré predstavuje pandémia Covid-19.

Vláda po pandémii vyzvala kvalifikovaných vyšetrovateľov, aby odhalili korupčné zločiny. V skutočnosti je aj preto Kushner už vo väzení, keďže jeho koordinácia Kuciakovej vraždy zostáva v súdnom spore. Prvostupňový súd dvakrát oslobodil Connera spod obžaloby z vraždy, hoci prvý oslobodzujúci rozsudok bol po odvolaní zrušený.

„Ruky preč“ vyšetrovateľov znepokojilo niektoré slovenské elity vrátane Fica. Samotný Fico len o vlások unikol vyšetrovacej väzbe, hoci jeden z jeho najbližších spolupracovníkov v ňom strávil mesiac.

Keď teda frustrácia zo zlého riadenia pandémie v kombinácii s bezohľadným využívaním dezinformácií vyhnala Fica štvrtýkrát na post premiéra, jeho vláda označila za hlavný cieľ tie isté protikorupčné orgány. Ak demokracia padne s nimi, prečo nie?

Po zničení polície a prokurátorov sa ďalším jasným cieľom stali médiá. Fico sa netajil tým, že Kuciakovi novinárski nástupcovia, ale aj intelektuáli, ktorí hovorili pravdu k moci, ho nahnevali.

Niektoré nezávislé slovenské médiá sa tomuto skĺznutiu demokracie vzopreli a stále existuje veľký odpor, a to aj zo strany samotných novinárov, dokonca aj vo veľkých komerčných médiách, ktoré má vláda s ťažkosťami priamo podmaniť. Majitelia médií sú však z rizík ušlého zisku menej nadšení a náznaky, že sú ochotní zľaviť z dobrých vzťahov s vládou, sú zatiaľ ojedinelé.

Sú aj iné inštitúcie, ktoré môžu demokracii pomôcť. Ústavný súd, vplyvný vykladač slovenskej ústavy, zostáva do značnej miery stranou vlády a ťažko sa podriaďuje výkonnej moci.

Ústava SR zakotvila demokraciu už v úvode svojich textov, keď bola schválená pred viac ako tridsiatimi rokmi. Tento princíp stále platí, rovnako ako právny štát a pomerne široký zoznam práv. Ústavný súd ako taký má čo robiť, aby riešil napríklad námietky proti legislatíve obmedzujúcej nezávislé verejnoprávne vysielanie.

Tieto formy odporu môžu generovať nových vodcov a nápady. Zostáva však len málo sociálnej energie, ktorá by mohla ísť nad rámec jednoduchého znášania tlaku.

Na Silvestra 1990, týždne po nežnej revolúcii, disident a posledný prezident Československa Václav Havel tvrdil, že „naša krajina neprosperuje“. Mal v úmysle pripraviť verejnosť na ťažkosti prechodu od autoritatívneho štátneho socializmu.

Tieto slová platia rovnako aj pre Slovensko dnes. Vláda bude mať problém úplne umlčať opozíciu aj s dodatočnou podporou, ktorú získa útokom na Fica. Zavážiť môžu aj inštitúcie EÚ, najmä ak sa poučia z pozorovania zmien maďarského režimu s minimálnym spochybňovaním.

Energia odolávať však pochádza z riešenia dlhodobých lokálnych a globálnych problémov – ako je klimatická núdza, demografické zmeny, migrácia slovenských talentov, slabé výsledky vo výskume a mnohé ďalšie.

Slovensku už viac ako desaťročie zrejme chýba vizionárska zvolená vláda. Mimovládne organizácie, médiá či široká verejnosť nedokážu úplne nahradiť proces budovania vízie. Odchádza tak zo slovenskej akademickej sféry, kde sa vychovala väčšina slovenských politických lídrov. Relatívnych nedostatkov je tu veľa: najstaršia zachovaná univerzita má niečo vyše storočie a krajina nedostala intelektuálny impulz podobný založenia Stredoeurópskej univerzity napríklad v Maďarsku. Tieto prekážky však neospravedlňujú ich nedostatočný príspevok k dosiahnutiu spoločenskej vízie.

V Maďarsku sa Orbánovi skutočne podarilo vytlačiť Stredoeurópsku univerzitu z Budapešti a podriadiť jej verejné univerzity. Na Slovensku nie je jasné, či sa Orbánovi prívrženci budú musieť v prvom rade zaoberať akademickým odporom. Pre demokratický odpor je ťažké dlhodobo pokračovať bez pozitívnej spoločenskej vízie.

O päť rokov neskôr v roku 2019 osoba, ktorá vystrelila päť guliek na Fica, nariekala, že definície a pojmy už neplatia. Mal sa zaviazať, že bude písať a hovoriť. Po tomto zúfalom čine sa veľký blok slovenských novinárov zo všetkých síl snaží zabrániť tomu, aby si ďalšie definície a pojmy neprisvojili nedemokrati, čo je čoraz namáhavejší boj.

Nepodarí sa im to osamote, pomôcť však môžu iní – či už v každodennej bdelosti nad novými opatreniami vlády, alebo preorientovaním sa na dlhodobú víziu života na Slovensku a Slovensku, ktorá presahuje obyčajnú únosnosť.