Victoria Pryshenko si myslela, že pozerá film o druhej svetovej vojne, keď sa pozrela z okna svojho 20-poschodového bytu v Kyjeve, keď Rusi začali bombardovať.
Matka troch detí, ktorá sedí v dublinskej kuchyni svojej švagrinej Olgy Sych po päťdňovom lete z Ukrajiny, sa snaží pochopiť, ako sa jej bežný život „rozdrvil“ za jediný týždeň.
Keď začali padať bomby, pomyslel som si: „Je to nočná mora. Je to neuveriteľné. Je to ako zo strašidelného filmu. Nemôže to byť 21. storočie. Nemôže to byť v mojom pokojnom meste. Čo to je?“
Vika, ako ju pozná jej rodina, v priebehu troch dní a troch nocí odviezla so svojím manželom, významným ukrajinským novinárom Vitalijom Sychom, svokrou Lloydmilou a osemročnými dvojičkami Annou a Petrom cez Ukrajinu do západnej hranici s cieľom utiecť z krajiny.
„Bolo to fyzicky veľmi ťažké, ale emocionálne sme vedeli, že to musíme udržať spolu, pretože sme vedeli, že sme prešli veľmi dlhou cestou. Sústredili sme sa na to, aby sme sa dostali k hraniciam.“
Rusi o 30 minút neskôr zbombardovali vojenskú základňu, ktorou na svojej ceste prechádzali.
„Bolo to veľmi desivé,“ hovorí Ludmila cez Oľgu ako tlmočníčku.
Najstresujúcejšou časťou sú podľa nej dopravné zápchy na frekventovaných cestách a nevedomosť, kde môžu natankovať svoje auto.
„Bolo to fyzicky veľmi ťažké, ale emocionálne sme vedeli, že to musíme udržať spolu, pretože sme vedeli, že sme prešli veľmi dlhou cestou. Sústredili sme sa na to, aby sme sa dostali k hraniciam,“ hovorí Lidmila.
Rodina nevedela, kde môžu prekročiť hranice. Cesta do Poľska bola veľmi frekventovaná a tak zamierili na juh na Slovensko. Tam odcestovali do Košíc a potom do Bratislavy a potom odcestovali do Dublinu do svätyne Oľginho rodinného domu na Mount Merion.
„Teraz máme možnosť plakať,“ hovorí Lydmila a slzy stekajú okolo Oľginho kuchynského stola.
„Môžete ich nechať na chvíľu spolu. Keď sa ubezpečí, že sú v bezpečí, začne plakať,“ hovorí emotívna Olga po dňoch zúrivých listov a telefonátov, aby dostala svoju rodinu do bezpečia.
láskavosť cudzincov
Skazenosť konania Ruska voči jeho demokratickému susedovi je v príkrom rozpore s ľudskosťou, ktorú Oľga a jej rodina prežívali v láskavosti cudzincov.
Zamestnankyňa Googlu rozoslala kolegom na Slovensku email, či by niekto mohol vziať jej rodinu na hranicu. Úplný cudzinec vo firme poslal ich šesťdesiatročného otca autom na hodiny autom po dve ženy a dve deti, ktoré predtým nikdy nestretol.
Divná Mária napísala Oľge SMS: „Môžeš sa na mňa spoľahnúť.“
Myšlienky na rodinu dnes nie sú nikdy ďaleko od Vikinej 26-ročnej dcéry, ktorá je stále na Ukrajine, Vikinho manžela – a Ľudmilinho syna – Vitalija, ktorý nemohol odísť pre zákaz ukrajinskej vlády pre mužov vo veku 18 – 60 rokov. Odchod. Krajina.
Niektorí muži sa bijú na ulici. Niektorí muži vedú informačnú vojnu.“
Ako šéfredaktor NV (Nový Čas), ukrajinského média s 200 členmi, ktoré prevádzkuje spravodajskú webovú stránku, týždenník a diskusnú rozhlasovú stanicu, Vitalij vie, že bude cieľom pre Rusov, ak sa im podarí obsadiť svojej vlasti a pokúsiť sa potlačiť akýkoľvek nesúhlas.
„Mal by som byť niekde na tých zoznamoch,“ povedal Sych na telefonát z Ľvova s odvolaním sa na zoznamy ukrajinských politikov, novinárov a aktivistov, ktoré údajne zostavila Moskva.
Jeho úlohou je teraz, ako to vidí, pokračovať v spravodajstve z Nevady a pokúsiť sa obísť blokádu správ v Moskve, aby informoval obyčajných Rusov, čo ich krajina už robí na Ukrajine.
Po návrate do Dublinu je Lloydmila znepokojená, ale hrdá matka vie, že jej syn má povinnosť splniť: „Niektorí muži sa na ulici bijú,“ hovorí. Niektorí muži vedú informačnú vojnu.
„Nerd coffee nerd. Analytik. Nevyliečiteľný praktik slaniny. Celkový fanúšik twitteru. Typický fanúšik jedla.“