veľkosť písma:a^–|a⁺ Komentáre sú zakázané

Keď Engel, starý otec Krasimira Karayleva ako pätnásťročný opustil Bulharsko, musel pestovať zeleninu na farmách.

Nakoniec sa to zmenilo na celoživotnú vášeň, hovorí Karailev spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi, o ktorých sa starajú jeho starí rodičia, s ktorými sa po viac ako 80 rokoch na Slovensku delí.

„Vyrástol som na Slovensku, ale po bulharsky,“ povedal pre denník Slovak Spectator.

pestovateľov zeleniny

Karailev, ktorý sedí v kaviarni v hlavnom meste, sa znova a znova smeje a rozpráva príbeh o tom, ako jeho predkovia opustili svoju vlasť a po druhej svetovej vojne sa ožili na Slovensku.

Napriek tomu, že sa Karailev narodil a vyrastal v Bratislave, vyrastal v rodine, ktorá bola hrdá na svoju bulharskú kultúru.

Jeho starý otec opustil svoju vlasť, keď mal pätnásť rokov, mobilný, rovnako ako mnohí Bulhari v rokoch medzi prvou a druhou svetovou vojnou, aby pracovali v strednej Európe, kde pracovali na farmách.

Engel niekoľko rokov cestoval medzi Budapešťou, kde si našiel prácu, a svojou dedinou Polikraishte v Bulharsku.

Po skončení vojny chcel vziať so sebou manželku Todoru, syna a dcéru – Karalyevovu matku -.

Engel sa na Slovensko, kde žili jeho bratranci, presťahoval v roku 1946 a priviedol si so sebou aj manželku a deti.

„Život nebol ľahký, zamestnávatelia to využili,“ hovorí Karaylev. „Nakoniec postupovali po svojom, prenajali si pozemok v dnešnej Dunajskej Lužnej, hoci sa to vtedy volalo Torcs, a začali si pestovať zeleninu.“

Vysvetľuje, že to je jediná vec, ktorú jeho starí rodičia vedia robiť.

Za komunistického režimu pracovali v JZD Trnavka.

Karaylev si dodnes pamätá, ako pracovali na poli a potom cestovali do centra Bratislavy predávať úrodu na trhovisku.

„Nemali toho veľa, robili všetko pre to, aby si udržali deti a rodiny,“ hovorí o svojich starých rodičoch.

Bulharské čmáranie

Hoci teraz žijú na Slovensku, Angel a Todora nikdy neprišli do kontaktu so slovenským jazykom. Doma sa s vnukom rozprávali väčšinou po bulharsky, no ako hovorí, mali vo zvyku vytvárať bulharské verzie slovenských slov.

Tento malý chlapec zostal v rozpakoch.

„Keď som išiel do Bulharska, používal som tieto slová v rozhovore a ľudia netušili, čo hovorím, a uvedomil som si, že niektoré z týchto slov sú vymyslené,“ spomína.

„Keď som vyrástol, myslel som si, že týmto spôsobom nemôžem rozprávať. Navštevoval som bulharskú školu, kde mňa a mojich spolužiakov učili bulharský jazyk.“

Okrem pestovania zeleniny zdedil Karalev po svojich starých rodičoch aj vášeň pre tanec.

Vysvetľuje, že Angel a Todora, ktorí vyrastali v Samovodene, ako Angelovom rodnom meste tiež neďaleko Veliko Tarnova, sa prvýkrát stretli na tancoch.

„Môj starý otec viedol tanečné turné alebo zbieral peniaze – každý, kto sa chcel zúčastniť turné, musel zaplatiť vopred,“ vysvetlil Karaylev. „Tak sa stretli – moja stará mama nemusela platiť.“

otrokom rytmu

Keď jeho rodina videla, ako sa ako dieťa zaujímal o bulharskú ľudovú hudbu, ktorá sa u nich doma zdalo, že sa vždy hrá, naučili ho niekoľko základných krokov.

Hovorí, že jeho rodičia mu povedali, že skôr, ako bude môcť poriadne chodiť, chytí sa okraja stola a hojdá sa v rytme hudby.

Na rozdiel od slovenského ľudového tanca, ktorý sa často predvádza v pároch, bulharský ľudový tanec, ktorý je v Bulharsku stále veľmi populárny, zvyčajne zahŕňa tanec v kruhu alebo kruhu.

„Ak by ste zastavili mladého muža na bratislavskej ulici a pustili mu slovenskú hudbu, dovolím si tvrdiť, že by na ňu nevedeli tancovať.

„Ak však v Bulharsku zaznie pieseň na ulici, mladí ľudia sa spoja a začnú tancovať,“ vysvetľuje Karaylev a dodáva, že je presvedčený, že Bulhari sú na toto kultúrne dedičstvo hrdejší ako Slováci.

Vďaka svojej láske k bulharskému ľudovému tancu pomáhal pri založení bulharského folklórneho súboru „Veselje“ v Bratislave na Bulharskej základnej škole a Gymnáziu Hristo Boteva v hlavnom meste, vrátane ďalších pedagógov a rodičov.

„Zišla sa neformálna skupina ľudí, aby tancovali bulharské tance a moja reakcia bola: ‚Prečo tam nie si?“ “, opisuje začiatky kapely.

Vzniklo v roku 2012 a odvtedy vystupovali v susedných krajinách, ako aj raz na zmiešanej svadbe bulharských Slovákov pri Žiline.

Hovorí, že pandémia Covid-19 bohužiaľ zastavila ich aktivity.

dôležité korene

Epidémia zastavila aj pravidelné cesty, ktoré Karalyev podnikal do vlasti svojich predkov, hoci dúfa, že sa tam čo najskôr vráti.

Napriek spojeniu s Bulharskom hovorí, že jemu, jeho matke alebo starým rodičom nikdy nenapadlo presťahovať sa tam žiť.

„Urobili sme zo Slovenska náš domov,“ povedal.

Počas návratu domov na Slovensko sa však Karailev a jeho slovenská manželka Sylvia postarali o to, aby ich dcéra Carolina vyrastala s poznaním otcových koreňov.

Rovnako ako jeho starí otcovia, aj Karailiev pestuje zeleninu, ale nie na predaj na trhu, namiesto toho, aby ju používal v bulharských jedlách, ako aj v slovenskej a medzinárodnej kuchyni, ktoré si varia doma.

Vysvetľuje, že kým Slováci dávajú do jedla veľa mlieka a smotany, Bulhari preferujú omáčky. Hovorí tiež, že vo svojich tradičných jedlách používajú viac zeleniny, červeného mäsa a vývaru.

Kým doma sa v rodine hovorí najmä po slovensky, Carolina navštevovala rovnakú bulharskú školu ako Karailev, aby sa mohla učiť bulharský jazyk.

„Bol som smutný, pretože Carolina má bulharské korene, ale nebude hovoriť po bulharsky, pretože moja matka a ja sme jediní Bulhari v jej živote,“ vysvetľuje.

Možno je to viac slovenské, no po skončení strednej školy sa rozhodla pre štúdium bulharčiny na bratislavskej univerzite. V tomto školskom roku ukončí štúdium.“ „Takže na jej bulharské korene je určite hrdosť.“

Tento článok je súčasťou projektu Naše menšiny realizovaného s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.