Vysoká inflácia počas roku 2022 spôsobila, že centrálne banky dramaticky zvýšili úrokové sadzby. Patrik Kasmarkczyk Tvrdí, že zvyšovanie úrokových sadzieb je nesprávnou odpoveďou na výzvy, ktorým v súčasnosti čelí európske hospodárstvo.

Miery inflácie v celej eurozóne vystavujú Európsku centrálnu banku (ECB) tlaku, aby zvýšila úrokové sadzby – zatiaľ čo ekonomické ukazovatele naďalej klesajú. Zdá sa však, že ECB je odhodlaná urobiť „čokoľvek“ na zníženie inflácie, aj keď „čokoľvek“ znamená vážnu recesiu a trvalé poškodenie európskeho hospodárstva.

Keď sa pozrieme na históriu zvyšovania úrokových sadzieb Európskou centrálnou bankou, možno by sme čakali, že príbeh neskončí dobre. V roku 2006 začala Európska centrálna banka zvyšovať úrokové sadzby počas turbulentných rokov 2007 až 2008. Inflačné tlaky boli v tom čase spôsobené prudkým rastom cien ropy, ktoré začiatkom roka 2008 vyvrcholili takmer 150 USD za barel. politika centrálnych bánk viedla k prasknutiu bubliny na finančných trhoch, po čom nasledovalo sprísnenie menovej politiky centrálnych bánk. Najväčšia kríza moderného kapitalizmu. Centrálne banky museli zmeniť menovú politiku, aby vyšli v ústrety tvorcom politiky v ich snahe zastaviť kolaps globálnej ekonomiky.

Po finančnej kríze a páde cien komodít sa začal obrátený cyklus a ceny komodít začali opäť rásť. Ceny ropy sa od januára 2009 do apríla 2011 takmer strojnásobili a pridali sa aj ceny potravín (napríklad ceny pšenice sa v tom istom období zdvojnásobili). Opätovne sa objavujú inflačné tlaky, pričom eurozóna sa ocitá vo veľmi búrlivých vodách krízy eurozóny. Prezident Európskej centrálnej banky Jean-Claude Trichet spolu s niektorými členmi Rady guvernérov uprednostnili boj proti inflácii pred finančnou a ekonomickou stabilitou – a Európska centrálna banka začala v čase ďalšej krízy zvyšovať úrokové sadzby. S odstupom času vieme, že ECB musela opäť zakročiť – tentoraz na čele s Mariom Draghim – s ďalším obratom, aby zabránila kolapsu eurozóny.

Tentoraz inak?

Dnes sa Európska centrálna banka nachádza medzi skalou a tvrdým miestom. Tvrdil som, že počas celého roku 2021 bude inflácia dočasná. Vtedajšie údaje boli jasné: rast miezd bol utlmený, infláciu do značnej miery poháňali narušené dodávateľské reťazce a od jesene 2021 aj vyššie ceny energií.

V roku 2022 ceny energií naďalej rástli na nové rekordné maximá, spôsobené nedostatkom v dôsledku ruskej invázie na Ukrajinu a umocneným finančnými špekuláciami. Okrem toho prerušené dodávateľské reťazce a opakované odstávky Covid naďalej narúšajú globálnu výrobu. Z toho teda musíme vyvodiť záver Farida Prechodné faktory, ktoré spôsobili inflačné tlaky v roku 2021, sa posilnili a teraz poháňajú infláciu v roku 2022. Ako napríklad Martin Sandbo položiť to Začiatkom tohto roka „skutočnosť, že sme zažili jeden neočakávaný ponukový šok za druhým – čo nikto nespochybňuje – nie je dôvodom domnievať sa, že každý z nich nie je dočasný“.

Čím dlhšie však vysoké miery inflácie pretrvávajú, tým sú trvalejšie. V dôsledku toho sa Európska centrálna banka ocitá pod rastúcim tlakom zo strany tvorcov politík, médií a verejnosti. Napriek tomu, že ceny energií privádzajú mnohé spoločnosti na pokraj odstávky a takmer všetky ekonomické ukazovatele sú vo voľnom páde – čo čiastočne naznačuje, že smerujeme k širšej kríze než v roku 2008 a pandémii COVID-19 – Európska centrálna banka sa ocitla v pasci. v Zaujať pevný postoj.

Triezvym zhodnotením by sme nemali dostatok dôvodov očakávať v budúcom roku pokračujúcu vysokú infláciu. Rast miezd zostáva v eurozóne utlmený a vzhľadom na to, že firmy sú pod vysokým tlakom kvôli extrémne vysokým cenám energií, je len malý priestor na vyjednávanie o veľkom zvýšení miezd. Zdá sa, že výhľad cien energií, ktorý je hlavnou hnacou silou súčasnej inflácie, bude mať v budúcom roku hladký vplyv aj na infláciu, pričom futures na energie poukazujú na mierny pokles cien od druhého štvrťroka 2023.

V tejto chvíli je ťažké odhadnúť, odkiaľ budúci rok príde ďalší impulz pre podobné miery inflácie. Aj keď sa však inflácia v roku 2023 spomalí, je nepravdepodobné, že prekonáme súčasný nedostatok a všeobecná vysoká cenová hladina bude naďalej tlačiť na domácnosti a podniky. Vzhľadom na to, aké zlé bolo zvyšovanie úrokových sadzieb v minulých obdobiach v eurozóne, zvyšovanie úrokových sadzieb v súčasnom prostredí sľubuje priliať olej do ohňa, ktorý sa snažíme uhasiť.

Rôzne časy si vyžadujú rôzne prístupy

V Európe väčšina ekonómov uznáva, že infláciu nepoháňa expanzívna fiškálna alebo menová politika. Nie ekonomika prehrievania, ktorá si vyžaduje určité chladenie. Práve naopak: súčasné inflačné tlaky sa šíria do veľmi studenej ekonomiky. V takomto kontexte je menové sprísnenie najmenej vhodným nástrojom na riešenie súčasných výziev.

Ak porovnáme čísla v dvoch štrukturálne podobných ekonomikách, v Českej republike a na Slovensku, dostaneme sa čo najbližšie k zažitiu rozdielu pri skúmaní efektívnosti menového sprísnenia. Česká republika medzi letom 2021 a 2022 zvýšila úrokovú sadzbu z 0,5 percenta na 7 percent, pričom inflácia naďalej rástla z necelých 5 percent na viac ako 17 percent. Slovensko ako člen eurozóny napojený na menovú politiku Európskej centrálnej banky nezaznamenalo podobné zvýšenie úrokových sadzieb, no jeho inflácia za rovnaké obdobie vzrástla z podobných úrovní necelých 5 percent na približne 14 percent. percent. To do istej miery potvrdzuje to, čo povedala Isabelle Schnabel, členka predstavenstva, novo priznať,[ECB’s] Menová politika má malý vplyv na to, čo sa deje na globálnych komoditných trhoch.

Ak má ECB malý vplyv na to, čo sa deje na globálnych komoditných trhoch, jediným spôsobom, ako môže menová politika znížiť infláciu, je hospodársky pokles. Potenciál takéhoto poklesu je umocnený rozsiahlym prechodom na úsporné opatrenia. Adam vlastní dva poukázal V súčasnosti viac krajín uťahuje svoje fiškálne skrutky ako počas globálneho prechodu na úsporné opatrenia v roku 2010. moderná reklama Od nemeckej vlády z balíka 200 miliárd eur na zníženie cien energií aj mierne Mäkšia poloha Zníženie dlhu Európskej únie sú dva nádejné znaky toho, že vlády ustúpia od takého nebezpečného posunu smerom k úsporným opatreniam.

Napriek nedávnemu posunu niektorí ekonómovia stále tvrdia, že ak dôjde k ponukovému šoku, musíme upraviť úroveň dopytu smerom nadol. Táto logika je však ako zaplaviť celý dom, aby ste uhasili požiar v kuchyni. Čo si tento zvláštny druh inflácie v skutočnosti vyžaduje, je investície Na prekonanie súčasného nedostatku. Namiesto znižovania dopytu v nestabilnej ekonomike musíme rozširovať ponuku. Ak za 200 rokov kapitalizmu existuje jedna nepopierateľná výhoda, tak tá, že investície a inovácie boli vždy kľúčom k prekonaniu skutočnej nedokonalosti.

V súčasnom prostredí to samozrejme nie je jednoduché a môže to znamenať, že inflačné tlaky môžu krátkodobo pokračovať. V strednodobom a dlhodobom horizonte, keď sa investície a inovácie začnú vyplácať, bude na tom Európa ako spoločnosť a hospodárstvo lepšie. Naopak, výber stratégie úsporných opatrení neponúka žiadne riešenie – ani z krátkodobého, ani z dlhodobého hľadiska – problémov, ktorým čelíme.

Ako by sme mali ísť ďalej

Najnaliehavejšie investičné potreby súvisia so zvyšovaním obnoviteľných a iných foriem alternatívnej energie, ktoré môžeme krátkodobo využiť. Primárnym cieľom hospodárskej politiky by malo byť rozšírenie dodávok energie s cieľom znížiť ceny energií. Štát by sa mal zároveň postaviť do čela a motivovať súkromný sektor k investíciám do inovácií, ktoré zvyšujú energetickú efektívnosť a efektívnosť zdrojov, ako aj cirkulárnosť výroby a spotreby.

Tieto investície by mali dopĺňať krátkodobé opatrenia na stabilizáciu kúpnej sily domácností a zastavenie kolapsu dopytu, ktorý v súčasnosti pozorujeme. V opačnom prípade politické a ekonomické dôsledky tejto krízy zvýšia náklady nad rámec hodnôt, ktoré môžeme oceniť.

Napokon, dokonalá búrka, ktorej čelíme, podčiarkuje potrebu medzinárodnej hospodárskej spolupráce. Reakcia na túto globálnu krízu bola doteraz nekoordinovaná a hrozí devastáciou globálnej ekonomiky. Počas Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia sa krajiny pustili do politiky beggar-thy-neighbour vo veľkom, pričom každá krajina sa snažila zvýšiť svoju konkurencieschopnosť tvárou v tvár devalvácii meny. Dnes sme svedkami opaku, keďže krajiny sa snažia o nekoordinované preteky na vrchole úrokových sadzieb, aby znížili importovanú infláciu zastavením znehodnocovania meny.

Sprísnenie zo strany Federálneho rezervného systému prinútilo ďalšie krajiny nasledovať ich, pretože vysoké úrokové diferenciály a postavenie amerického dolára ako svetovej rezervnej meny viedli k úniku kapitálu do USA. Výsledkom bolo masívne zhodnocovanie amerického dolára, zvyšujúce náklady na dovozné poukážky pre zvyšok sveta, ktoré sa naopak snažil zastaviť samotným zvýšením úrokových sadzieb. Najmä globálny juh teraz čelí finančnej katastrofe s rastúcimi úrokovými sadzbami a bremenom dlhu denominovaného v dolároch, ktorý hrozí zadusením už aj tak zápasiacich ekonomík.

V roku 1985 Spojené štáty prevzali iniciatívu na nápravu niektorých vznikajúcich nerovnováh na devízových trhoch a následných obchodných nerovnováh. Výsledkom bola historická „Plaza Agreement“, po ktorej Nemecko a Japonsko umožnili výrazné zhodnotenie meny. Tentoraz sa musia centrálne banky a tvorcovia politík z celého sveta spojiť a zasiahnuť na devízových trhoch podobne koordinovaným spôsobom. Tým by sa znížil tlak na súťaženie o to, kto môže ponúknuť najrýchlejšie a najvyššie zvýšenie cien. Žiaľ, nič nenasvedčuje tomu, že takýto koordinovaný prístup k riešeniu krízy je na obzore. Zdá sa, že medzinárodná spolupráca je na historickom minime práve v čase, keď je to najviac potrebné.

Poznámka: Tento článok prezentuje názory autora, nie postoj EUROPP – European Politics and Politics alebo London School of Economics. Kredit odporúčaného obrázka: Sergio Garcia | tvoja fotka | Európska centrálna banka (CC BY-NC-ND 2.0)